Panta Rhei - Všetko plynie

Autor: Martin Svátek | 20.4.2015 o 0:00 | (upravené 20.5.2015 o 15:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  136x

Zaujímalo ma, že prečo mám občas sentimentálny pocit vrátiť sa k bývalej, do starej školy alebo na miesta na ktorých som už bol. Táto myšlienka je výsledkom môjho rozmýšľania. Prajem príjemné čítanie ;)

Panta Rhei podľa Martina

„Panta Rhei  - je filozofia starogréckeho filozofa Herakleita z Efezu. Podľa jeho filozofie nie je možné vstúpiť do tej istej rieky dvakrát. Teda pokiaľ vstúpime do rieky na rovnakom mieste, je miesto, na ktorom sme stáli, už miestom iným. Stojíme síce na rovnakom mieste, ale voda okolo nás je iná. Voda ktorá nás obklopovala prvýkrát  je dávno preč a voda okolo nás sa už zmenila.
Ja chcem túto myšlienku rozviesť na chápanie miest, ktoré sú našou realitou a ich vplyv na nás. Rád by som zvýraznil že som dané dielo od Herakleita nikdy nečítal a k myšlienke som sa dostal vďaka názvu úspešného kníhkupectva. Z touto myšlienkou sa stotožňujem, a takto som ju pochopil ja:

Žiadny moment nášho života sa nedá prežiť dvakrát rovnako. Ak sme prežili nejaký zážitok a chceme ho prežiť znovu tak sa nám nikdy nepodarí vytvoriť podmienky, pri ktorých by sme ho cítili úplne rovnako. A aj keby sa nám podarilo zopakovať všetky podmienky do posledného detailu, rovnaký čas, rovnaké miesto... zážitok už však neprežijeme znovu.
Vysvetlím to na príklade:
Predstavte si že vo vás stále rezonuje úžasná prechádzka na pláži pri západe slnka, ktorú ste absolvovali minulý rok v lete. Boli ste samy, okolo bolo ticho a atmosféra bola na tých pár minút perfektná. Pomyslíte si teda, že by ste radi zažili tento magický moment znovu. Vyberiete si tú istú pláž, ten istý deň v roku a všetko zopakujete rovnako. Je ticho, ste samy, slnko zapadá a vy sa prechádzate po pláži. Bohužiaľ, už sa nebudete cítiť tak ako pred rokom. Môžete všetko verne zopakovať, ale zážitok bude iný. Čím to? Vošli ste síce do tej istej rieky, ale voda okolo vás sa už zmenila.
Pokiaľ pozeráte geniálny film a jeho nečakané rozuzlenie vám vyrazí dych, tak si ho určite chcete pozrieť znovu. Chcete znovu cítiť ten úžas a napätie, ktoré vám film priniesol. Ak ho však pozeráte znovu, aj z veľkým časovým odstupom, nie je už pre vás taký dych vyrážajúci ako prvýkrát.

Tento rozdiel tkvie v emócii, ktorú v daný moment prežívame. Je všeobecne známe že najsilnejšia pamäť je emocionálna. Preto si pamätáme skôr na náš prvý bozk, ako na udalosti prvej svetovej vojny, o ktorej sme sa len učili. Pokiaľ v nás niečo vyvolá emóciu, tak si to rýchlo zapamätáme  ako niečo čo nás ovplyvnilo. Ak sa nás zážitok ale emočne nedotkne, zvykneme naň veľmi rýchlo zabudnúť. Emočný zážitok si teda dobre zapamätáme, dokonca si ho po nejakej dobe idealizujeme. Pri tom nemusí ísť len do dobré emócie. Aj smútok, samota, hnev... všetky  emócie a okolnosti, ktoré nám ich spôsobili si dobre zapamätáme . Keď na ne často spomíname tak ich pomaly idealizujeme a brúsime, ako diamanty, do absolútnej podoby.
Spoznávate vety: „To bol ten najhorší deň...“ „To bol ten najlepší vtip, aký som kedy počul...“ „Bol to najväčší idiot akého svet videl...“ Všetko sú to absolútnosti, vybrúsené časom. Možno to v daný moment nebola ani taká silná emócia, ako tá, ktorú sme si z nej časom spravili. Práve takto absolútne spomienky, teda hlavne pozitívne, nás však ťahajú na tie isté miesta. Chceme prežiť znovu tie geniálne spomienky, žiť tak ako pred tým a znovu cítiť to čo si pamätáme. Bohužiaľ to ale takto nefunguje. Emócia už uplávala a na rovnakom mieste v tej istej rieke nenájdeme rovnaké pocity. Zostane nám teda iba spomienka.

Rieku z učenia Panta Rhei chápem ako realitu nášho života. Voda v rieke je našimi emóciami, ktoré na danom mieste v daný moment prežívame. Tak ako rieka, ani tok našich emócii sa nedá prerušiť či vrátiť.

Emócie nami stále pretekajú a aj na tých istých miestach, nemôžeme zažiť rovnaké pocity. Voda okolo nás je stále nová. Nová však neznamená zlá... Nová znamená len iná. Zmene sa teda vyhnúť nedá.

Prečo je teda učenie Panta Rhei také dôležité?
Ide o základný princíp očakávania a frustrácie.

Predstavte si, že v meste, v ktorom bývate, otvorili novú reštauráciu a vy ste sa rozhodli prísť a vyskúšať ju. Na vašu prvú večeru dostanete Pizzu. Pizza vás príjemné prekvapí, pretože chutí skvele. Užívate si každý jej kúsok a ešte dlho po jej dojedení vám v ústach zostáva jej lahodná chuť. Po takomto dobrom zážitku sa teda chcete do reštaurácie vrátiť znovu. Nejaký čas sa však nemôžete dostať naspäť, pretože vás zdržujú povinnosti. Zatiaľ sa však tešíte na pizzu a nemôžete sa dočkať vašej ďalšej návštevy. Prejdú dni a vy o tomto geniálnom jedle rozprávate priateľom. Prejdú týždne a vám sa stále zbiehajú slinky na ten úžasný kúsok pizze, ktorý chutil ako keby ho zniesli z Olympu. Prejdú mesiace a vy sa už nemôžete dočkať momentu, kedy znovu okúsite najlepšiu pizzu pod slnkom.
Všimli ste si čo som tam spravil? Prečítajte si ešte raz text ktorý som písal o reálnych zážitkoch z jedla a potom stupňovanie očakávaní, ktoré nasledovalo pri vyčkávaní na pizzu. Zo super pizze sa stala najlepšia pizza pod slnkom... to je takzvané idealizovanie.
Po dlhej dobe sa znovu dostanete do vašej reštaurácie a už sa nemôžete dočkať úžasnej Pizze po ktorej túžite. Dnes však dostanete steak...
Prečo steak? Pretože sa táto reštaurácia líši od ostatných a jedlo vám vždy prinesie podľa okolností, nemôžete si objednať. Niekedy tu dostanete Hamburger, inokedy Vyprážaný syr... Môžete dostať dokonca znovu pizzu. Pokiaľ ale čakáte tú istú chuť budete sklamaný. Pizza má totižto inú veľkosť, topping, cesto... možno nie veľmi, ale líši sa od vašej predstavy.
Líši sa, ako vaše emócie, ktoré ste sa vydali hľadať do rovnakej rieky. Môžete nájsť iné, môžete nájsť podobné, môžete nájsť lepšie alebo horšie. Nikdy už však nenájdete emócie, ktoré budú úplne rovnaké. Nenájdete ich preto, že ste si spomienky na pizzu zidealizovali a ste zaslepený. Už nechcete vidieť ani akceptovať nič iné, chcete znovu to isté - Chcete znovu takú istú pizzu.
Na druhú stranu, možno je steak, ktorý ste dostali dnes, oveľa lepší ako pizza. To sa však nedozviete, pokiaľ hľadáte len vašu vysnívanú pizzu. V rieke Panta Rhei pátrate po vode, ktorá vás obklopovala minule, namiesto toho aby ste vítali vodu novú.

Čo nás na sem ale ťahá? Čo je tým magnetom ktorý nás láka na miesta, na ktorých sme už boli, aby sme sa pokúsili prežiť to čo sme už prežili?

Je to náš komfort, naše ego a náš pud sebazáchovy. Naspäť nás ťahá sila prežitia a bezpečia. Dokonca aj zlé emócie sa nám časom zdajú bezpečné a dobré, pretože sme ich prežili a dostali sa z nich. Teda ako bolo povedané vo filme „Wasabi“ : „Aj zlé spomienky sú časom dobré.“ Časom berieme všetko čo sme prežili s nadhľadom. Je to selektívny proces ktorý má na svedomí náš mozog. Chráni nás pred zlými spomienkami a minulosť pomaly idealizuje. Preto sa nám pizza nezdá rovnako dobrá, ako tá, ktorú sme okúsili prvý krát.

Pri vstupe do tej istej rieky teda zistíme že voda okolo nás je už iná. Ochladila sa a nie je už taká priezračná, ako predtým. Naša emócia už dávno uplávala a zostala nám iba spomienka.

Našu cestu životom by som, pomocou myšlienky Panta Rhei, teda prirovnal k brodeniu sa cez jednu, alebo viac riek. Rieky predstavujú miesta v našom živote. Môžu to byť mestá, zamestnania, školy alebo akékoľvek iné lokality v ktorých sa vyskytneme.

Vždy keď prechádzame cez rieku, môžeme sa rozhodnúť. Môžeme z rieky vyliezť na druhom brehu, vrátiť sa na breh predošlý, alebo nechať prúd aby nás pomaly odniesol. O tom čo sa stane pokiaľ sa rozhodneme vrátiť naspäť a pokúšať sa znovu prežiť veci, ktoré sme už prežili, som písal hore. Teraz však rozoberiem čo sa stane ak v rieke zastaneme. Nevrátime sa a ani nepokračujeme. Čo sa stane ak dovolíme prúdu aby nás vzal dole riekou.

Ak v rieke zostaneme dlhší čas tak si na ňu zvykneme, prúd sa nám časom zazdá teplejší a silnejší. Pomaly nás vlny zdvíhajú a nesú smerom k moru. Môžeme sa nechať niesť ktoroukoľvek riekou. Vľúdnou a čistou, alebo aj v špinavou a rozbúrenou. Každá rieka nás časom odnesie svojou cestou. Otázkou je však: Chceme to vlastne?

Sme pripravený na život v tejto rieke? Ste pripravený usadiť sa a je vaša rieka tou pravou aby ste sa  ňou nechali uniesť? Pravdou je že často nás rieka odvedie bez nášho vedomia. Proste sa v nej toľko motáme, že si nakoniec neuvedomíme že už dávno plávame po prúde. Emócie nás unášajú a rieka s nami plynie smerom k moru.
Ak sa necháme unášať riekou, náš život sa stane do istej miery stereotypom. Náš svet sa zmenší na miesta, kde pracujeme, bývame a venujeme sa svojim koníčkom. Doslova sa staneme NPC (No player character – postava z hry ktorá nie je hráčom a môžete ju nájsť podľa jej algoritmov na rovnakých miestach) a budeme tu pre hráčov. Náš svet sa stane pokojnejším a pomalším. Necháme sa unášať našou riekou a pomaly sa budeme zbližovať z ostatnými, ktorý si vybrali tiež túto cestu. Sú to naši kolegovia, priatelia, rodina... Niekedy do našej rieky zavíta aj nejaký hráč. Budeme ho čakať na obvyklých miestach a odpovedať na obvyklé otázky, tak ako NPC. Pomaly sa zo známych stanú naši priatelia a zapadneme do prúdu podľa rytmu, ktorým rieka prúdi. Pomaly nás opustí spontánnosť a v konečnom dôsledku slobodná vôľa tiež. Naše voľby budú predvídateľné a bezpečné.

Pýtam sa ale: Sme vôbec jedinečný? Máme slobodnú vôľu? Čo náš činí jedinečnými a ako vlastne funguje slobodná vôľa?

Pravdou je že ešte nikto nedokázal nájsť dvoch úplne rovnakých ľudí. Sme teda ako snehové vločky, každý iný. Musíme byť teda jedinečný, no nie? Možno. Možno ale nie sme jedinečný takým spôsobom, akým sme si mysleli že sme. Naša slobodná vôľa nie je tak úplne slobodná, pretože ju ohraničuje naše premýšľanie. Máme nejakú morálku a máme nejaké mantinely slobody, ktoré by som nazval brehy rieky. V niektorej spoločnosti je úplne normálne dohodnúť svadbu 3 mesačnému dieťaťu, v inej je zase nepredstaviteľné niekoho do lásky nútiť. Všetko sa odvíja od rieky, ktorou sa necháme unášať. Jej brehy sú aj našimi brehmi a pokiaľ ich chceme prekonať tak do rieky prestaneme zapadať. Spoločnosť v ktorej sa nachádzame nás pravdepodobne teda odsúdi a budeme nútený rieku opustiť. Naša jedinečnosť tkvie v jedinečnom kóde našich činností, miest na ktorých sa nachádzame a reakciách na veci ktoré prežívame v rámci rieky. Sme vlastne jedinečný v tom čo robíme masovo – a to je reagovanie na svet podľa našich programov, ktoré boli už dávno určené.

A kým boli určené?
No predsa riekou. Tou riekou, ktorou sme sa nechali unášať. Naše zvyky nás formujú do koryta rieky a nie je ľahké ich prekonať. Rád by som sem napísal nejaké príklady ľudí ktorý sa nechali unášať riekou a ich život je plne predvídateľný, ich reakcie a miesta sú stále rovnaké. Ale akokoľvek rozmýšľam, v každom odbore sa našiel človek ktorý spravil tretiu vec a tou je že rieku opustil.

Rieku môžeme jednoducho prebrodiť, alebo časom z prúdu vyplávať. Žiadna rieka nemusí byť trvalým riešením a záleží na nás, ako dlho sa v nej zdržíme. Vždy však platí že čím dlhšie sa riekou necháme unášať, tým ťažšie sa z nej dostávame von. Ak vedieme životný štýl z ktorého sa ťažko odchádza tak je na sile našej vôle, či sa dokážeme z rieky dostať. Napríklad ak je niekto silným narkomanom a rozhodne sa prestať, je ťažšie sa z rieky vyškriabať, ako keď niekto prechádza z jednej práce do druhej. Stále sa bavíme o miestach našej reality. Rieky sú realitou a voda je emóciami či neskôr aj zvykmi ktoré v podstate prúd emócii ovládajú. Sila prúdu je sila našej komfortnej zóny a vyplávať z rieky je možné iba s adekvátnou dávkou vôle.

Ak rieku hneď prebrodíme tak môžeme ľahko prechádzať z jednej rieky do druhej. Stále kráčať a prežívať naše „Firsts“ (V preklade: Prvé). Týmto slovom nazývam nové nečakané situácie ktoré sme ešte nezažili. Tak ako keď sme boli deti a v našom živote bolo najprv všetko nové. Ak však zotrváme v tej istej rieke tak sa zážitky začínajú opakovať a momenty prvého prežitku sú stále zriedkavejšie. Prechodom medzi riekami môžeme stále zažívať tieto „Firsts“, teda úplne nové zážitky. Náš život bude teda vždy farebný a náš príbeh bude príbehom hráča, ktorý kráča v pred, ktorý mení svet. Náš svet je náhle plný zmien a istoty sú zdanlivo preč. Je to úžasný pocit, prechádzať sa z rieky do rieky a vyfarbovať plátno spomienok spomienkami, ktoré sú krásne farebné. Nemusia byť dokonca ani dobre, pretože si ich aj tak časom idealizujeme.

„Krásne a svetlé maľby často obsahujú aj tmavé farby. Nijako im to však na kráse neuberá.“

Takže aj zlé zážitky už časom beriete z ľahkosťou. Cesty z rieky do rieky majú však tiež svoje proti: Tým proti je samota. Na tejto ceste časom osamiete, pretože pokiaľ chodíte z miesta na miesto, nemáte kedy nadviazať silné putá. Vaša prelietavosť vás pripraví o blízkych, z ktorých sa časom stanú známy. Pokiaľ idete svetom z rieky do rieky, vaše spoločenstvo z prvej rieky vás ďalej nenasleduje. Sú fixovaný na ich vlastnú realitu a z rieky sa nedokážu dostať tak efektívne ako vy. Často na to ani nemajú dôvod, veď prečo by opúšťali zónu komfortu. Váš svet je stále plný nových zážitkov, ľudí, myšlienok a emócii. Nestihnete sa však z niekým zblížiť natoľko, aby ste sa stali jeho priateľom. Budete mať kopec kamarátov a pre tých ľudí budete frajer, človek s ktorým je zábava a s ktorým sa stále niečo deje. Rozvírite vodu rieky cez ktorú prechádzate, ale po vašom odchode sa všetko rýchlo vráti do pôvodnej podoby, ako keby sa jej tok nikdy nezmenil. Zostane vám znovu len spomienka, ktorá sa pridá, ako malá bodka, na maľbu vášho života.

Možno je trošku povrchné, tvrdiť že ste strávili kvalitný čas z ľuďmi, ktorým na vás vlastne veľmi nezáleží. Teda určite im nie ste ukradnutý, ale ak by sa mali rozhodnúť medzi vami (cestovateľom) a niekým z rieky v ktorej plávajú, tak by určite volili svojho priateľa. Môžete sa cítiť osamelo, pretože všetky rozhovory ktoré spolu vediete sú povrchné a často o tom istom. Vtedy sa začne prejavovať efekt – „som stredobod alebo nič.“ Inými slovami, v partii môžete žiariť ako stredobod pozornosti, ktorý je pre všetkých prirodzene zaujímavý. Máte kopec zážitkov a príbehov ktoré môžete rozprávať. Niektoré príbehy sú práve vďaka tomu že prechádzate z rieky do rieky, doslova neuveriteľné a fantastické. Pokiaľ však nie ste stredobodom pozornosti , napríklad nemáte náladu, alebo je stredobodom niekto iný. Môžete len sedieť v kúte a vlastne nič nerobiť. Nemáte s kým nadviazať, pretože ste ľudí okolo seba ešte nemali čas spoznať, a zostáva vám len pár klišé viet. Pýtate sa na veci, ktoré vás v podstate často ani nezaujímajú.

Pokiaľ chcete ísť z rieky do rieky tak je vašim osudom obrazná samota. Pretože budete osamelý, aj keď často nie sám. Pokiaľ zostanete v jednej rieke, tak vás prúd odnesie a opustí vás zmena a farebnosť vašich nových spomienok. Je na vás, ktorú cestu si vyberiete a ako dlho ňou budete kráčať. Každá má svoje pre a svoje proti.

Emócie a myšlienky v nás stále plynú, je jedno či prekračujeme rieky, alebo sa jednou necháme unášať. Pokiaľ očakávame znovu príchod starých dobrých časov tak nás rovnaká rieka už nedokáže prekvapiť. Taktiež ako nás prisilné chcenie farebných zážitkov môže priviesť k osamelosti.

Mojim riešením kauzy? Zostať v tej istej rieke! Pretože človek potrebuje zázemie a priateľov. Je však na nás, ktorú rieku si vyberieme a či sa v nej uzavrieme s ideálom starých spomienok, alebo otvorene prijmeme novú vodu, ktorá k nám pritečie od prameňa. Počul som, že by mladý ľudia mali po škole cestovať, spoznávať svet a učiť sa o živote. S touto myšlienkou plne súhlasím, pretože takéto cestovanie vidím ako prechádzku cez veľké množstvo riek. A keď nájdeme rieku, v ktorej sa nám zapáči, tak sa v nej môžeme pohodlne usadiť a dovoliť prúdu, aby nás pomaly odniesol. Netreba ale zabúdať že pokiaľ nám rieka prestane vyhovovať, môžeme ju kedykoľvek znovu opustiť a skúsiť rieku inú. Rieky môžeme striedať až do chvíle, kým nás neprivedú do oceánu, v ktorom sa nakoniec všetky rieky spájajú. Panta Rhei – všetko plynie a tak ako plynie rieka, plynieme aj my. Pomaly a ľahúčko  nás prúd odnáša do oceánu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?